Jelenský: Úspech Štrbského Plesa je kolektívne dielo

Viete vďaka komu existuje táto stránka o športovom areáli na Štrbskom Plese? Volá sa JÁN JELENSKÝ (47). Založil s Dušanom Cabanom eseročku „Skokanský areál Štrbské Pleso“, prenajali si areál, v ktorom päť rokov nik neskákal, a sprevádzkovali ho. Pobláznili ľudí, ktorí uverili, že sa to dá. Keby to neurobili, o skokoch na Štrbskom Plese by nebolo čo písať, stránka by nebola. Jána Jelenského sme poprosili o rozhovor.

Kedy si začal skákať na lyžiach?

„Mal som desať rokov. Chcel som hrávať futbal, ale rodičia nemali čas navyše, aby ma mohli vodiť na ihrisko. Do škôl vtedy chodil pán Slivka s trénerom Čunderlíkom robiť výber detí, ktoré by chceli skákať na lyžiach. Prihlásilo sa nás asi štyridsať, začali sme sa v Banskej Bystrici na Žltých Pieskoch spúšťať po dojazde.“

Čo hovorili rodičia?

„Doma som povedal – prihlásil som sa na skoky. Pozerali, či si robím srandu.“

A pri skokoch si ostal až dodnes.

„Neskôr v mojom ročníku zakladali športovú školu na Uhlisku a takisto sme boli prvá športová trieda aj na gymnáziu. Bolo nás skoro tridsať športovcov, ale po druhom ročníku som športoval už len ja.“

Pomerne rýchlo si sa dostal do úzkej československej špičky...

„Už keď som mal štrnásť rokov, zaradili ma ako občianskeho zamestnanca do banskobystrickej Dukly. Boli z toho výhody, napríklad mal som stravu ako ostatní vrcholoví športovci, oblečenie, výstroj a trénoval som s dospelými skokanmi z Dukly pod trénerom Petrom Schlankom.“

Hneď si sa dostal aj do juniorského československého reprezentačného družstva?

„Trochu neskôr. V juniorskej reprezentácii som bol len rok a potom som už išiel do seniorov. Tuším som mal sedemnásť, keď som za ČSSR štartoval na Majstrovstvách sveta v letoch na lyžiach v Oberstdorfe. Prišli prvé body vo svetových pohároch, pribúdali ďalšie, vyhral som Tatranský pohár, v pretekoch spriatelených armád som bol na malom tretí, na veľkom prvý...“

...lenže odrazu si prekvapujúco ukončil kariéru. Prečo?

„Na Dukle už vtedy bolo dosť pretekárov. Tréner mi povedal, že v reprezentácii dá možnosť mladým, preto mňa z československého áčka vyradí. Ja som mal 23 rokov, vo vtedajšom Európskom pohári som skončil na celkovom ôsmom mieste, vo svetovom pohári na Štrbskom Plese som bol pätnásty. Výsledky som mal, ale povedal som, že ak ma vyradia z áčka a budem chodiť iba po mostíkoch medzi Tatrami a Harrachovom, tak radšej skončím.“

Ostal si v Dukle, ale už nie ako športovec. Čo si robil?

„Dostal som ponuku robiť organizačného pracovníka pre džudo a plávanie. Zabezpečoval som pre nich športové akcie. Potom som prešiel na atletiku. Popri tom som diaľkovo študoval v Prahe. Ale samozrejme, že ma to ťahalo ku skokom a stále som pomáhal. Keď boli tréneri na pretekoch v zahraničí, tak som si brával dovolenku a s chlapcami, ktorí ostali na Slovensku, som chodieval na preteky, alebo na sústredenia.“

Neskôr si sa stal trénerom v Dukle a po rozdelení Československa aj reprezentačným trénerom slovenských skokanov?

„Ešte za Československa som bol pri reprezentácii tretí-štvrtý tréner. Keď áčko išlo niekde na svetový pohár, ja som jazdil s chlapcami na ostatné preteky. Najlepší trénerský výsledok som mal asi s Jiřím Parmom. V sezóne 1991/92 boli nejaké problémy a Parma trénoval so mnou. Na olympiáde v Albertville v pretekoch družstiev získal medailu, v jednotlivcoch na veľkom mostíku bol piaty. Chlapci šlapali ako hodinky. Stalo sa aj to, že som ich poslal zo sústredenia zo Štrbského Plesa domov, ale v pondelok prišli, ospravedlnili sa a išli sme ďalej. Po osamostatnení som robil asistenta Jánovi Táncoszovi, keď on skončil, trénoval som reprezentantov. Neskôr v armáde znižovali stavy a ako občiansky zamestnanec som mal zlé platové zaradenie. Odišiel som.“

Išiel si do Poľska. Tam si trénoval aj Adama Malysza?

„Pol roka som spolupracoval pri reprezentačnom áčku a potom sa vytvoril priestor na béčko, tak som sa stal šéfom béčka. Ale poldruha roka trénovali obe družstvá spolu. Na Slovensko som sa vrátil po olympijskej sezóne v roku 1998. Začal som pracovať v súkromnej sfére, ale na skoky som chodil ďalej. Pomáhal som pri pretekoch a pomáham dodnes.“

S Dušanom Cabanom si pred dvoma rokmi sprevádzkoval mostík na Štrbskom Plese, hoci na ňom päť rokov nik neskákal. Ako k tomu prišlo?

„Skokani sa sťažovali, že sa na Štrbskom Plese neskáče, tvrdili, že nie je v dobrom stave. Pred dvoma rokmi som navrhol, aby sme sa tam išli pozrieť. Sadol som s Dušanom do auta, prišli sme do Tatier, požičali sme si kľúče od mostíka a prešli si ho. Išli sme za šéfom 1. Tatranskej pánom Gavalierom, že či by sme nemohli skúsiť sprevádzkovať mostík. Nie som si istý, či nám veril, že to dokážeme, ale súhlasil a začal nám pomáhať. Zvláštne bolo, že na brigády po víkendoch s nami začali chodiť bývalí skokani z mojej generácie a starší. Mladší menej.“

Ako sa podarilo zatiahnuť do spolupráce Tatrancov? 

„Išiel som do Svitu do fabriky za Paľom Gallom, ktorý na mostíku predtým pracoval. Sadli sme si a začal som sa vypytovať, či je ochotný nám s mostíkom pomôcť. Lebo tam pozná všetky stroje, techniku. Keby povedal nie, tak neviem, či by sme bez neho do toho išli. Lenže on súhlasil, tak sme mohli začať pracovať. Ozvali sme sa starostovi Štrby Michalovi Sýkorovi, išli sme za Petrom Chudým, že čo hovoria na to, keby sme spojazdnili mostík. Začali pomáhať aj oni, podarilo sa vytvoriť tím ľudí v Tatrách. A my sme z Bystrice a Seliec chodievali pred zimou každý víkend do Tatier štyrmi autami a opravovali sme, čistili, kosili. Požičali sme si lopaty, doniesli farby, vŕtačky, zohnali dosky a mostík sme spojazdnili. Sviatky, piatky sme trávili na Plese, najviac asi Dušan Caban.“

Technika na mostíku bola aj po rokoch v poriadku?

„Išli sme do rizika. Každý večer niečo zlyhalo. Ale ochota ľudí z Tatier bola úžasná. Zadarmo nám chodili pomáhať. Raz som nešťastný sedel pri mostíku, hlavu v dlaniach, lebo sa zasa niečo pokazilo. Prišiel Rasťo Miša, pozerá na mňa a hovorí: Keď vás vidím, tak to musíme urobiť, aj keby sa čo dialo.“

Kto skočil prvý na sprevádzkovanom mostíku HS-100?

„Poliaci, 17. novembra. Podarilo sa nám mostík veľmi rýchlo zasnežiť, boli dobré podmienky. Zhodou okolností som mal dávno predtým zaplatenú týždňovú dovolenku v Egypte. Takže ja som 14. novembra odišiel na dovolenku, mostík už bol nastriekaný a bolo treba ešte vyfrézovať nájazdovú stopu. Bol som na lestisku v Egypte a prišla mi esemeska, že fréza sa pokazila, aby som zrušil Poliakov, nech prídu neskôr. Poľské áčko totiž malo prísť už o dva dni skákať. Volal som im, aby teda prišli o pár dni neskôr. Oni, že nie, chcú prísť aj tak. Prvé dva dni hrali futbal v telocvični a potom nabehli mostík.“

Keď si sa vrátil z dovolenky a videl na mostíku lietať skokanov, čo sa dialo?

„Určite to bol dobrý pocit. Boli nádherné dni, prišlo trénovať aj päťdesiat skokanov. Začiatok zimy v iných strediskách veľmi nevyšiel, v Poľsku nemali snehu, tak trénovali u nás.“

Hneď v prvom roku ste urobili aj prvé preteky. Aké?

„Majstrovstvá Slovenska. S Dušanom Cabanom sme si dali cieľ začať s národnými pretekmi a na rokovaní skokanského úseku Slovenského lyžiarskeho zväzu sme dali pred trénermi a funkcionármi návrh prihlásiť Štrbské Pleso na usporiadanie letných pretekov FIS Cup. Keby sme s Dušanom vedeli, čo všetko zorganizovanie FIS Cupu obnáša, neviem, či by sme to robili. To boli stresy! Na preteky prišlo pomôcť plno ľudí, ale ešte sme neboli zohratí, množstvo vecí sme museli s Dušanom robiť sami.“

Čo ste museli pred pretekmi robiť?

„Hlavne technické veci. S Petrom Segetom sme od rána do večera boli na mostíku, robili sme, ale nič za nami nebolo vidno. Lebo sme kontrolovali káble, všetko spojazdňovali. S ďalšími sme opravovali mantinely, aby neodstávali napríklad dvierka. Pri pretekoch treba meranie rýchlosti, meranie dĺžky skokov, semafór, meranie vetra a my sme nič nemali. Semafór zohnal Ľudo Kartík vo Zvolene od stavbárov, ktorí robia cesty. Na hranu sme vyniesli baterku, ktorú nám požičali prevádzkovatelia autíčok a člnkov dolu pod areálom. Semafór sme na ňu napojili. Počas pretekov pri ňom sedel Kubo Moravčík, ručne ho prepínal. Keď išli skokani, do vysielačky som mu hovoril – daj zelenú, daj červenú. Objednali sme si meranie rýchlosti od firmy Ewoxx, ale štyri dni predtým oznámili, že nám to nezabezpečia. V deň pretekov sme ho stále nemali a o jednej sa malo začať skúšobné kolo. Koordinátor FIS po oficiálnom tréningu povedal – ak meranie nebude, zruším preteky. Volal som kamarátovi do Zakopaného, či nemôže prísť s technikou na meranie rýchlosti. Prišiel. Nechcel za to nič, dal som mu aspoň fľašku.“

Neskôr ste zorganizovali jesenné majstrovstvá Slovenska, potom zimný FIS Cup. Ale ešte predtým ste sa dozvedeli, že Medzinárodná lyžiarska federácia FIS ponúkla Slovensku zorganizovanie Majstrovstiev sveta juniorov. Mali ste na usporiadanie šampionátu 85 dní, hoci bežne sa podobné preteky pripravujú aj niekoľko rokov…

„Bolo to poriadne zaväzujúce. Žiadna sranda, preto som bol aj trochu nervózny, občas som na niekoho pokričal. Ale šampionát vyšiel, vďaka všetkým. Bola to dobrá kolektívna práca. Vždy som aj ako tréner hovoril, že hoci sú skoky individuálny šport, ak nebudú všetci spolupracovať a nebude kolektív, ťažko sa dá niečo dosiahnuť.“

Bude Štrbské Pleso znova dejiskom svetových pohárov, alebo iných veľkých pretekov, aké bývali v minulosti?

„Dúfam. Zatiaľ všetko smeruje k tomu, že ak budeme mať trpezlivosť a ďalej budeme všetci takto spolupracovať a pomáhať si, tak by sa Vysoké Tatry mohli vrátiť tam, kde kedysi v klasickom lyžovaní. Mali by sme sa do 15. mája stretnúť so starostom Štrby Michalom Sýkorom a ďalšími ľuďmi, aby sme sa dohodli na cieľoch, prípadne na tom, ako sa chceme ďalej uberať na Štrbskom Plese.“

Máš ešte silu pokračovať?

„Keď mi budú všetci dodávať energiu a tlačiť na mňa, ako doteraz, tak áno. Ak prestanú tlaky od ľudí okolo skokov, sila z mojej strany asi klesne. Niekedy som mal chuť s tým prestať, ale stále sa našlo množstvo takých, ktorí ma posunuli. Teraz sme mali konferenciu skokanského úseku a zúčastnilo sa plno ľudí. Podporil nás aj Michal Sýkora. Keď prišiel a povedal – ideme ďalej, budeme to rozvíjať pre ďalšie generácie, tak je to sľubné.“