Bayer: Američania boli Štrbským Plesom nadšení

Bol slovenský reprezentant, ako pretekár severskej kombinácie sa zúčastnil na dvoch Zimných olympijských hrách. Dnes je trénerom reprezentácie mladých združenárov USA a nedávno ich priviedol na juniorský šampionát na Štrbské Pleso. Martin Bayer (36).

 Po koľkých rokoch si sa vrátil na Štrbské Pleso?

Po dvanástich. Naposledy som tu bol ešte ako skokan v roku 1997. Dosť dlhý čas. Veľa sa zmenilo, mostík je nový, areál je pekne obnovený. Veľmi nepríjemne som bol prekvapený, koľko stromov zničila víchrica pred pár rokmi.

Koľko máš skočených skokov na mostíkoch v Tatrách?

Odhadujem, že tri, až štyritisíc. Chodili sme sem pravidelne už od žiakov, keď som skákal v Banskej Bystrici. Neskôr som pretekal za ŠKP Šrbské Pleso a trénoval som tu denne. Starý mostík som poznal dokonale. Tento nový neviem posúdiť, ale vyzerá pekne.

Kedy si skončil so skokmi?

V roku 1997 som absolvoval Kontinentálny pohár a koniec. Počas kariéry som bol aj skokan – špecialista, aj združenár. V roku 1993, keď som pretekal za ŠKP Štrbské Pleso, som mal problémy so skokmi. Nedokázal som sa naučiť véčko – nový skokanský štýl. Tak som sa vrátil domov do Banskej Bystrice a tam ma ho naučili. V Bystrici som potom aj skončil.

Čo bolo po konci kariéry?

Vtedy ešte žil bývalý tréner Jindřich Mayer, ktorý mal známosti v Michigane v USA. Oslovil som ho, či nepotrebujú s niečim pomôcť, aspoň na dva-tri mesiace. Potrebovali. Odcestoval som do Spojených štátov a z dvoch mesiacov nakoniec bolo poldruha roka. Na pol úväzku som pracoval ako tréner v Ishpemingu. Bavilo ma učiť sedem až deväť-ročné deti, ktoré nemali ani šajnu o tom, čo sú skoky na lyžiach. Klub mi predĺžil návštevné víza. Tie mi však po podruha roku skončili a musel som sa vrátiť na Slovensko.

Na Slovensku si pokračoval ako tréner?

Klub v Ishpemingu mal záujem o moje služby. Sľúbili, že mi vybavia zelenú kartu. Boli spokojní, vďační ľudia. Lenže na zelenú kartu som čakal dva roky. Prvý rok som bol na podpore a druhý rok ma zamestnali ako trénera na športovom gymnáziu v Banskej Bystrici. V novembri 2000 mi Američania oznámili, že doklady sú vybavené, či mám ešte záujem vrátiť sa do Spojených štátov. V škole som skončil pracovný úväzok a vyrazil som do USA.

Od roku 2000 si teda nastálo v zámorí?

Áno. V Ishpemingu som si musel urobiť nábor nových detí, chodil som po školách. V klube som bol trénerom rok a pol. Lenže prišli finančné problémy, hrozilo, že mostík budú musieť zatvoriť. Sťahoval som sa teda do Minnesoty do mesta Coleraine, kde som bol tri roky.  V klube som takisto pracoval s deťmi. Amerika je rozdelená na tri divízie – západ, stred, východ. Pre strednú časť som začal robiť aj viac so staršími, pribudlo cestovania. S osemnásť až dvadsaťročnými sme dvakrát išli aj do Európy.

Ako si sa dostal k juniorskej reprezentácii združenárov USA?

V roku 2004 sa uvoľnilo miesto v klube v Steamboat Springs v Colorade a dostal som ponuku. V USA je zvláštne, že ešte aj na post trénera je tender. Spolu so mnou kandidovali asi štyria ďalší tréneri. Výberové konanie som vyhral a dodnes tam pôsobím, v súčasnosti ako hlavný tréner združenárov. Tento rok som akosi neoficiálne prevzal popri práci v klube aj najlepších juniorov USA, s ktorými som prišiel na majstrovstvá sveta na Štrbské Pleso. Ale platí ma klub, so zväzom nemám zmluvu.

Aké sú podmienky pre skoky na lyžiach a severskú kombináciu v USA?

Systém je úplne odlišný. Rodičia musia zaplatiť deťom v klube program aj preteky. Nie je to hradené klubom, sponzormi, ani štátom. Rodičia platia aj za cestovanie, ale keď sa dostaneme napríklad na preteky do Európy, ako sem na Štrbské Pleso na majstrovstvá sveta juniorov, platí to zväz.

Majú Američania záujem o skoky a severskú kombináciu?

Áno, veď len v našom klube je asi 120 združenárov. Steamboat Springs je lyžiarske centrum s ohromnou lyžiarskou históriou. Z každej reštaurácie v meste vidieť vežu mostíka... Klub funguje ako rodina.

Často sa vraciaš na Slovensko?

Raz za rok chodím na dovolenku.

Na Štrbskom Plese si prežil dosť veľkú časť kariéry. Ako si na to spomínaš?

Šesť rokov som bol priamo tu v miestnom športovom klube. Podmienky boli vynikajúce, vždy bolo všetko perfektne upravené. Lepšie prostredie na severskú kombináciu v Československu neexistovalo. V Banskej Bystrici neboli také podmienky na behanie na lyžiach. Keď som prišiel na Štrbské Pleso, ktoré je na behy ako stvorené, môj bežecký výkon išiel v prvých dvoch rokoch veľmi rýchle hore. Lenže skokansky som začal zaostávať, takže nakoniec až také dobré spomienky nemám.

Ako sa ti pozdáva Štrbské Pleso dnes? Po rokoch?

Zatiaľ je dosť budov rozostavaných, ale príroda je stále rovnako pekná, skokanský areál vyzerá tiež veľmi dobre. V lete som ho po rekonštrukcii ešte nevidel, iba na fotke. Má to svoje čaro.

Čo hovorili tvoji zverenci na mostík?

Veľmi si ho chválili. Dobrý profil, pekný mostík. Ale to súvisí vždy s výkonom. V utorok boli z mostíka nadšení, lebo mali dobrý tréning, vo štvrtok im preteky veľmi nevyšli, takže boli nahnevaní. Ako celok však hodnotia Štrbské Pleso výborne.

Plánujete v budúcnosti aj sústredenia s americkými združenármi na Štrbskom Plese?

Je to príliš veľká vzdialenosť. V Európe na sústredení sme boli len vlani v nórskom Lillehameri. S Nórmi máme výmenný program. Dva týždne sme tam trénovali a absolvovali preteky a na oplátku Nóri potom prišli k nám. Ale keby bol zo slovenskej strany záujem o výmenný program, ja by som to len privítal. Žeby sme napríklad zaplatili pobyt v Amerike slovenským skokanom a my by sme mohli prísť na výmenu sem. Bral by som to.